Keď som v lete diskutoval s vinármi v Slovinsku, nestalo sa azda ani raz, že by sme neskončili pri zlatom žltnutí. Na Slovensku či v Česku sme mali tak trochu šťastie, že k nám táto pliaga dorazila o dve dekády neskôr. Dokážeme sa ale poučiť z prístupu Slovincov?
Čo je zlaté žltnutie
Zlaté žltnutie viniča (Flavescence dorée) patrí medzi najvážnejšie choroby viniča v Európe a právom má status karanténneho ochorenia. Nejde o hubu ani vírus, ale o fytoplazmu, ktorá sa šíri výhradne prostredníctvom pôvodne stredoamerickej cikádky Scaphoideus titanus.
Napadnutý vinič postupne žltne (pri modrých odrodách červenie), listy sa deformujú, letorasty nedozrievajú a úroda prakticky mizne. Choroba má navyše jednu zradnú vlastnosť. Niekoľko rokov môže prebiehať bez výrazných príznakov, no keď sa v regióne rozšíri, jej zastavenie je extrémne náročné.
Ako sa dostalo zlaté žltnutie k nám
Toto ochorenie pritom nie je žiadnou novinkou, vo Francúzsku či Taliansku sa prvýkrát objavilo už v 80-tych rokoch. A dodnes sa ho nezbavili, aj napriek systému ochranných opatrení, vrátane vyklčovania celých vinohradov. Z Talianska zlaté žltnutie putovalo na Balkán a odtiaľ postupne až k nám.
Do Slovinska sa ochorenie dostalo už na začiatku tisícročia a dnes ho považujeme za jednu z najskúsenejších krajín v boji proti nemu. Slovinci začali konať proti zlatému žltnutiu viniča skôr než väčšina strednej Európy. Podľa EPPO bolo ochorenie v Slovinsku detegované už v roku 2005 v obmedzenej oblasti pri pobreží Jadranu. Okamžite nasledovali povinné opatrenia na brzdenie šírenia, najmä povinné zásahy proti prenášačovi, teda cikáde Scaphoideus titanus.
Neskôr Slovinci režim sprísňovali do podoby „tvrdého“ manažmentu. Zaviedli povinný monitoring prenášača (napr. žlté lepové dosky), povinné insekticídne ošetrenia v komerčných vinohradoch a škôlkach. Kontroly vykonávali aj mimo vinohradov, napr. v pergolách pri domoch. Ale najmä sa zamerali na odstraňovanie symptomatických rastlín a to až po likvidáciu celých výsadieb pri vyššej miere napadnutia. Súčasťou opatrení je aj odstraňovanie opustených vinohradov a divých viničov.
Ani vzorný a systematický boj ale nezastavil túto skazu. V susednom Maďarsku zaznamenali prvý prípad v roku 2013, na Slovensku, podobne ako v Českej republike, až v 2021. Naplno však táto pliaga prepukla až v tomto roku.
Aký je aktuálny stav
Prvýkrát zlaté žltnutie na Slovensku objavili v okrese Nové Zámky. Ústredný kontrolný a skúšobný ústav poľnohospodársky v Bratislave už vtedy vyzval na hlásenie ďalších výskytov. Zároveň ochorenie označil ako „ekonomicky najvýznamnejšiu chorobu viniča hroznorodého v oblastiach jeho pestovania“.
O štyri roky neskôr už ústav upozornil na rýchly nárast viditeľných príznakov choroby a potrebu konkrétnych opatrení medzi pestovateľmi. V septembri 2025 zaslal ôsmym stovkám vinohradníkov mailom inštrukcie, v ktorých o.i. vyzýva ku kontrole viničov, aj ak by malo ísť len o jediný koreň. Pestovateľov tiež vyzval na hlásenie ochorenia a sprístupnenie vinohradov kontrolórom.
Súčasťou boja má byť nielen monitoring cikád žltými doskami, chemická ochrana insekticídmi, ale aj likvidácia príznakových krov. Vinohradníkom rovnako odporučil pálenie zvyškov viniča po jarnom reze.
V novemberi sa situácia už výrazne zhoršila. Ministerstvo pôdohospodárstva potvrdilo ochorenie v ôsmich okresoch. Do karanténneho územia zaradilo Nové Zámky, Nitra, Levice, Zlaté Moravce, Komárno, Galanta, Veľký Krtíš a Sobrance. V okrese Pezinok, vrátane Modry, už zlaté žltnutie objavili tiež. No zatiaľ toto územie zaradili len do tzv. nárazníkovej zóny.
Strach z roku 2026
Pre stredoeurópskych vinohradníkov môže byť zlaté žltnutie ďalším klincom do rakvy. Rok 2026 bude preto kľúčový. Nedá sa totiž predpokladať, že by sa jeho šírenie zastavilo. Cikády sú tu a majú hlad. Bude preto dôležité, aby štát nastavil jasné pravidlá a dokázal manažovať šírenie ochorenia. Inšpirovať by sa mohol aj spomínaným Slovinskom.
Je nevyhnutné zaviesť plošné opatrenia. Ak budú striekať iba „zodpovední“ vinohradníci, nepomôže to. Rovnako je potrebný dôsledný monitoring a to nielen v postihnutých lokalitách. Zdrojom ochorenia a miestom jeho šírenia budú opustené vinohrady., záhrady. Kontrolovať treba aj iné slepé miesta, ako napríklad pergoly či zanedbané porasty. Jednoducho je čas na veľké upratovanie.
Čoho sa ale obávam najviac, je budovanie dôvery medzi štátom a pestovateľmi, nech už sú to profesionálni vinári, hobby vinári alebo záhradkári. Bez dôslednej spolupráce sa nám zlaté žltnutie nepodarí zastaviť. Aj preto si štát musí uvedomiť, že vinári za toto ochorenie nemôžu a nie sú vinníkmi. Naopak musí ich brať ako partnerov v tomto boji. Bez zavedenia efektívnych kompenzácii to nepôjde. Dnes sa hrá o budúcnosť slovenského vinohradníctva.
Má mať bežný konzument obavy?
Zlaté žltnutie sa zrejme bežného konzumenta nedotkne hneď. Z vína sa nestane luxusný tovar, napokon stále ho importujeme z celého sveta. Môže však výrazne ovplyvniť ponuku produktov od miestnych vinárov. Pravdepodobne vypadnú celé ročníky niektorých vín.
A ak sa štát postará o to, aby vinohradníci nepadli úplne, azda sa situácia vráti do normálu. Asi už nikdy nie do minulosti, lebo aj s touto pliagou sa budeme musieť naučiť nejako žiť. Nebude to ľahké.
Aj keď prešlo niekoľko mesiacov, spomínam si na moje letné dni v slovinských vinohradoch. Mimochodom, všetky fotografie napadnutých viničov v tomto článku pochádzajú práve odtiaľ. Padlo mnoho nadávok, občas sa v oku aj silných chlapov zaleskla slza. Vinohradníci však vďaka rozumnému manažmentu ochorenia idú ďalej. Azda to zvládne aj my.